Mám šesťročný vzťah, ktorý prechádza prvou veľkou krízou. Priateľ mal vždy problém s komunikáciou, a tak mi nikdy nehovoril čo mu vadí alebo nevadí. Vždy som mu hovorila, že musí so mnou hovoriť, ale on má celkovo problém s komunikáciou aj v živote. Kríza v tom, že si písal mesiac so staršou ženskou, dosť milostné slová. Ale potom som mu na to prišla a zrazu obrátil všetko proti mne, a vlastne za všetko môžem ja. Vraj bol nešťastný vo vzťahu už nejaký čas atď. A ja som sa ho spýtala na to, čo mu vadilo. A on sám nedokázal ani povedať čo konkrétne. Že som sa rozčuľovala za neporiadok keď prídem z práce? To je asi normálne.

Že by som si priala aby mi napríklad doma pomáhal? Nepríde mi to ako niečo extrémne. Ale vďaka tomu, že som to zistila tak otočil, že nevie či ma miluje, že nevie či semnou chce byť.. potom že vlastne ma nemiluje, a že nechce semnou byť, potom sa ku mne správa pekne, prítulne, sex furt super ako vždy. Jednoducho náladový a mne príde že tá ženská ho zmiatla, predsa len má 24 a zažil niečo nové. Príde mi že má hlave bordel. Teraz som bola s kamoška av bare a rozčuľoval sa, že som mu to ani nepovedala že to ani nevedel a boh vie čo som tam tiež robila. Potom sa ma pýtal či má pre mňa prísť do baru ale ja som povedala že mi povedal že pre mňa nepríde, a že teda pôjdem taxíkom, tak sa urazil.

On ma rád provokuje, pretože ma mal istú možno si stále mysli, že ma istú má. Ale u mňa to už tak nie je. Ja som sa snažila zachrániť všetko, ale kopal okolo seba. Keď ma provokuje s dievčatami, tak ja nič už nepoviem a som ticho. A on vždy povie, nech toho nechám. Hnevá ma to. Najprv že ma nemiluje a potom že nevie, to aby sa v ňom čert vyznal. Bohužiaľ si s ním prestávam rozumieť a už ma nebavia tie jeho večné výlevy a zmeny nálad. Však koho by to tiež bavilo, keby to stále bolo ako na hojdačke. Cítim sa fakt hrozne.